Nora-Soul Slížová
Mimoriadne stavy vedomia- Holotropné dýchanie
Čo presne sú mimoriadne stavy vedomia alebo zmenené stavy vedomia? Dajú sa docieliť iba halucinogénmi ? Sú všetky nebezpečné?
Človek, ktorý si chce nájsť čas pre uvedomenie si vlastných myšlienok, postojov, názorov. Pochopiť určitú vec, teóriu, či událosť, mi prináša osobný rast a vytúžený pocit štastia. Zoznam autorových rubrík: Moja Rodina, Dining Guide, Prúd myšlienok, To čo ma potešilo, To čo ma zarmútilo, Vedeli ste, že...?, o živote, z vlaku, Zvieracie, readers diary, Súkromné, Nezaradené
Čo presne sú mimoriadne stavy vedomia alebo zmenené stavy vedomia? Dajú sa docieliť iba halucinogénmi ? Sú všetky nebezpečné?
Sú veci na, ktoré nikdy nesmieme zabudnúť. Nepripomíname si ich, preto, že by nám to robilo dobre a tešílo nás. Práve naopak.
Máte pocit, že sa vám nedarí, že stále musíte niečo riešiť, že by ste si už zaslúžili dovolenku? Som si istá, že s týmto smoliarom by ste nemenili.
Krehkosť a krása života sa dajú vyjadriť rôzne. A tak skúšam vložiť do pár čisiel všetko to, čo teraz cítim, vnímam. Matematiku som vždy mala rada, možno práve pre ten pocit, keď všetko pekne do seba zapadlo, keď logaritmus a derivácia si podávali ruky, keď jedna bezvýznamná čiarka zmenilá celý príbeh. Čísla na prvý pohľad vedľa seba, zároveň sa negujúce, .....dalo by sa o tom básniť
Sedíme v pražskej električke, ktorá je plná. Pár krokov pred nami sedia dvaja, či traja bezdomovci, ktorí šíria neskutočný zápach. Cestujúci unikajú kade len môžu, niektorí prerušujú cestu a vystupujú. Každá minúta je príliš dlhá a sama váham, či ten zápach vydržím až do cieľovej stanice. Je to tak na hrane. Narážam na vlastné hranice. Na hranice vlastnej komfortnej zóny
Výlet troch mladých ľudí sa zmenil na traumu. Na to, čo videli, neboli vôbec pripravení. Ako to je s nami?
Často si hovorím, že idem s dobou, že som flexibilná a že neplačem nad rozliatym mliekom, pretože je to zbytočné, ale niekedy sú chvíle keď sa nakrátko zastavím a pootvorím dvere, nech prídu aj myšlienky iné ako tie efektívne. Tak dnes som si pustila Kryla, vlastne aj včera a ta šla moja efektivita.
Koľkokrát som už počula, že človek nemôže ľúbiť dvoch naraz, že ak niekoho milujete, potom sa po niečom inom ani neobzriete. Ale ja milujem oboch a to rovnako
O šťastí sa toho už namudrovalo toľko, že až človeka prejde chuť brať to slovo do úst a premýšľať o ňom. Pravdou však je, že občas aj slepé kura nájde zrno, napríklad ja.
Séria týchto článkov bude venovaná reštauráciam, kaviarňam a barom, ktoré mi prídu do cesty. Blogy budú dvojjazyčné, pretože tipy sa zídu aj turistom. Hodnotenia budú samozrejme subjektívne, ovplyvnené výlučne mojou nálodou a chuťovými bunkami.
Aký je vlastne dobrý človek? Je možné charakterizovať alebo definovať určité vlastnosti, ktoré nás činia dobrými? Ako dobre musíme niekoho poznať, aby sme vedeli o ňom povedať, že je dobrým človekom? Myslím si, že každé stretnutie s výnimočným človekom v nás zanechá stopu. A práve láskaví a dobrí ľudia sú výnimoční. A ako je to s nami? Akú stopu zanechávame my?
Niektoré nápady sú na nezaplatenie, sú spontánne a plné prekvapenia. Aj počas tohto leta vo mne skrsol jeden takýto nápad, ktorý mal niečo do seba. Dovolenka sa dá stráviť na tisíc a jeden spôsobov. Dôležité je to, aby v nás zanechala príjemné spomienky, po ktorých siahneme do pamäte počas nudnejších pracovných dní. Moja dovolenka na tento rok bola pre mňa príjemným prekvapením.
Pri pohľade na dvoch pánov, ktorí práve nastupovali do MHD, 61-mi bolo hneď jasné, že sú revízori. Nemýlila som sa. Spoznať ich je veľmi ľahké, majú ten výraz na tvári a pomáha aj to, že na hlave majú len spomienku vlasov. Dnes predviedli, že nie je cestujúci ako cestujúci.
Úspech nie je pre nás žiadnom prípade cudzie slovo. Každý z nás má vlastnú definíciu tohto slova, pre každého z nás je to niečo iné. Mnohí z nás poznajú trpkú príchuť strachu zo zlyhania, verdikt neúspešnosti. Máta nás po nociach a zväzuje nám ruky. Poďme sa spolu pozrieť na recept na úspech od A. Schwarzeneggera
Na určité veci by sme nemali nikdy zabudnúť. Mali by sme si ich pripomínať, aby smútok a bolesť obetí, pre nás neboli niečím vzdialeným, čo sa nás netýka, ale niečo blízke, čo sa týka nás všetkých.
Niekedy je dobré sa na chvíľu zastaviť. Spomaliť uponáhľané kroky a dopriať si zmenu. Pred pár týždňami som mala takúto možnosť, je to nevšedný pocit. Zrazu si človek uvedomí, že niekedy stačí tak málo, aby si dobil baterky.
Tušila som, že to nedopadne dobre. Prechádzala som popri nich, pomalým krokom. Dvaja muži uprostred argumentácie. Jeden natiahol pravicu a druhý sa poskladal a zaspal tam na chodníku. Obaja bezdomovci, ďalší sedeli pár metrov na lavičke. Podišla som bližšie, ale agresor sa uspokojil s jedným po zaucho, usúdil, že svoje slová dostatočne potvrdil.
Sedel pod podchodom, pár krokov od Univerzitnej knižnice, kde som mala namierené. Ulicou sa rozliehal jeho spev a zvuk gitary, zrýchlila som krok.
Sedím na vlakovej stanici v Galante a čakám na svoj spoj do Trnavy. Predo mňa sa postaví rómska obchodníčka a potichu zašepká, či nechcem kúpiť parfum. Moja negatívna odpoveď tentokrát vyvolala len opovržlivý pohľad. Jej hnev a nadávky sa ušli pokladničke, ktorá predávala lístky, dôvod bude - smiech cez slzy.
Niektoré dni sú ťažšie, ako tie iné. Také sú aj dni, v ktorých nás zaplavia emócie, ktoré vyvolávajú spomienky. A dnes to je 5 479 dní. Dní, plných spomienok.