Už dlhší čas sa snažím zadefinovať si vlastnú cestu k duchovnu. Cestu, ktorá by neviedla k žiadnému dogmatizmu, inštitucionalizmu. Najlepšie by bolo nechať všetky -izmy úplne bokom.
Pre mňa niet krajšieho chrámu, ako starý les, kde mohutné stromy sa týčia k nebu ako svedkovia niekoľkých generácií. Obklopení skrútenými spoločníkmi, ktorí neobstáli v búrke, s polámanými konármi, ohlodanou kôrou, spráchnivelo, už bez života. V tomto chráme na každom kroku cítiť tú úctu k životu, kde všetko živé je poznačené pokorou a trpezlivosťou. Svedectvo mohutného duba, s polámanými konármi potichu šepká svoj príbeh, pre každého, ktorý je ochotný počúvať. Príbeh o bolesti, strachu a vytrvalosti. O nepríjemnom bobrovi, ktorý umoril jeho brata, o búrke, v ktorej neobstáli mnohí, on to síce ustál ale značne polámaný. Vtáci čvirikajú svoje príbehy o hladaní potravi, o nebezpečných dravcoch.
Včera na túre do Marianky, som prvýkrát mala možnosť vidieť diviaky v ich prirodzenom prostedí. Prebehli asi 50 metrov pred nami. A my sme ostali stáť v nemom úžase, nečakaný pohľad nás nesmierne potešil. Ďalšia perla dňa, ako keď v chráme zažijete Boží dotyk, nezvyčajným spôsobom, keď to najmenej čakáte.
Keď sme prišli do Marianky, zastavili sme na pútnickom miesta. Väčšinou sa na túre zvykneme len pozastaviť, stráviť tam pár minút a ísť dalej. Včera sme však oslavovali tiež narodenie Marianky, ktorá sa rozhodla svoje narodeniny osláviť túrou na toto pútnicke miesto. Zapálili sme sviečky, stíšili sa, a každý z nás mal dostatok času na rozjímanie.
Niekedy tie obyčajné chvíle sú plné neobyčajných momentov. A to duchovno je zrazu až hmatateľné, blízke a dostupné.
Cesta k duchovnu nemusí byť úzko spojená s náboženstvom, možno stačí úcta k životu a pokora pred nepoznaným a túžba spoznávať to čo dlie v nás aj mimo nás.
Veľmi výstižne to vyjadril Albert Schweitzer:
Pokora je schopnosť vnímať s úctou aj najmenšie veci života.