Sledovala som výrazy tvári spolucestujúcich, ktoré mi sedeli oproti. Jemne nervózne, zúfalé a beznádejné. Slečna ku ktorej si ujo s igelitkou a v hrubej bunde prisadol, mala na mále, aby udržala obsah žalúdka. Ja som si v duchu prešla únikovú cestu, v prípade, že všerajší obed by sa pýtal na svetlo.
A vtom my to prišlo ľúto. Ľúto tej slečny, seba a celý preplnený autobus s cestujúcimi, ktorí sme chvíľu po svitaní už cestovali do práce. Jediný, ktorý si vychutnával nikým nerušenú jazdu, bol ujo s igelitkou.
Ja viem, že sme mohli ísť za vodičom a žiadať aby náš spolucestujúci bol vysadený, no nikomu sa do toho nechcelo.
Ani neviem prečo, možno z ľutosti voči bezdomovcovi, možno sme si povedali, že tých pár minút vydržíme a nebudeme robiť scény. Neviem, možno sa nám len nechcelo riešiť tento bludný kruh.
Na vlakovej stanici NM, po dvoch krokoch z MHD ma už čakal pohľad na väčšiu skupinu igeliťakov. Posedávali a prebalovali si tašky.
Najhoršie na tom je, že počet týchto ľudí sa denodenne rozrastá. Už to nie je len nejaká stroskotaná existencia tu a tam. Len v Bratislave je ich pár stoviek a riešenie žiadné.
Napriek tomu, že Hl. Stanica v Bratislave páchne močom na desiatky metrov a ďalšie stanice sa pomaly, ale isto menia na smetiská, mám pocit, že kompetentní tento problém ignorujú. Ak cestujúcemu, obyvateľovy to vadí musí si poradiť sám.
Ono, to možno vyznie ako nadávanie na tých mennej šťastných a chránenie si svojho " luxusu". Ale v skutočnosti je to len obava, pretože napriek pribúdajúcim preskleneným budovam, kancelariám a OC, chudoba a stroskotané existencie pribúdajú rýchlejšie.
Smrdí tu človek, smrdí tu system, a pomali ale iste začína celá zapáchať celá Európa.