Sedím na lavičke na stanici, mám ešte takmer štvrť hodiny k príchodu môjho vlaku. Čitám si knihu o koncentračnom tábore, z čoho mám mrzutú náladu, číta sa to ťažko, najradšej by som ju odložila do poličky niekam úplne do zadu. Pochabosť, otočím na ďalšiu stranu,
V tom pribehne slečna na prvé nástupište, z ktorého práve odchádza vlak. Pribehne k vlaku, stláča gombík na dverách, dupoce s nohami a stíska tľačitko dvier na rozbiehajúcom sa vlaku. Rukami začne mávat a pobehovať. Vlak pomaly zrýchluje, nevšímajúc si slečny a už je zo stanice preč.
Slečna neveriacky krúti hlavou a zdvíha zrak nebesiam a sadne si na lavičku za mojím chrbtom. Pričom nadáva, bedáka s výrazom martýrky. Po minúte už bedákala do mobilu " predstav si, teraz tu musím sedieť hodinu a čakať na ďalší vlak, toto je vari zlý sen"
Nemohla som sa ubrániť smiechu, ostatný cestujúci tiež plešťili oči.
Je až neuveriteľné, ako sme občas zahľadení do seba, naša osoba sa stáva stredobodom vesmíru, vlaky by mali zastaviť, keď im zakýveme. Som si vedomá, že občas aj sa nechávam strhnúť šomraním, keď mi pred nosom ujde spoj, ale som vážne vďačna za túto slečnu.
Naučila ma dôležitú lekciu, aké je jednoduché nechať sa strhnúť vlastnými narcistickými sklonmy.