Popár sekundách neistým krokom vkročil na cestu. Spravila som to isté, niežeby sa mi chcelo ho imitovať, ale predsa je ma lepšie vidieť a je väčšia šanca, že autá spomalia. A tak pri kráčal ku mne, neistým krokom, váhavo ukladal labku pred pred labku.
Čupla som si k nemu, aby som pôsobila mennej odstrašujúcu. Bol to čierny psík, srsť sa mu krásne leskla, len očká plné strachu. Pomaly som k nemu natiahla ruku a pohladkala ho, čo ho vydesilo. Niekomu sa asi zatúlal, alebo jeho pán pracuje na stavbe fabriky, pred ktorou sa prechádzal. V každom prípade bol vystrašený, nezvyknutý na túlavý psí život.
V taške som mala desiatu a pár minúť času, ale psík si to zamieril na druhú stranu cesty do bezpečnej vzdialenosti. Aby nechodil krížom krážom cez cestu, som sa mu už neprihovorila.
Ale nejako mi pripomenul seba, boli časy, keď som poskočila ak sa ma niekto dotkol. Nedôvera k ľudom bola príliš silná. Občas ma mrzia tie pochúťky života, ktoré mi ufrnkli pred nosom, práve ako tak, ako chutná šunka tomuto štvornohému beťárovi. Niekedy risk je zisk, a dôvera sa vypláca.
