Malé klamstvo a nesplnený sen

Sedela v školskej lavici a počúvala odpovede svojich spolužiakov a spolužiačok na úlohu, ktorú dostali od pani učiteľky. Mali nakresliť čím by chceli byť až budú veľkí. A tak počúvala hlavne odpovede spolužiačok a hanbila sa za svoj výtvor čoraz viac. V triede druhákov zaznievali odpovede, ako pani učiteľka, zverolekárka, lekárka, predavačka,herečka,modelka, hasič, pretekár.
Keď začala kresliť moc nad tým nepremýšľala, nakreslila to, po čom skutočne túžila. Svoj detský sen, povolanie, ktoré sa jej zo všetkých páčilo najviac. Teraz, ako tam sedela si spomenula na občasné výčitky mamky, že by sa mala správať viac dievčensky. Odpovede spolužiačok sa jej zdali všetky také dievčenské a vedela, že ak povie, čo nakreslila ona ujde sa jej pár posmeškov od chalanov.
A tak, keď bola na rade, pozrela sa na svoj výkres a povedala, že chce byť zverolekárka. Odľahlo jej, že pani učiteľka sa len usmiala a už bol na rada ďalší. Po zvyšok hodiny sa nemo pozerala na svoj výkres, hoci jej v srdci aj hlave to vrelo.
Smutne hľadela na policajné auto a ženu s odznakom. Po zvyšok dňa bola smutná, že zradila samu seba, že nemala odvahu vysloviť svoju túžbu len preto, že jej túžba bola iná, atypická.
Prešlo mnoho rokov, kým pochopila, na akú zradnú cestu sa ten deň vydala. V snahe nevyčnievať z radu a zapadnúť sa vzdala detského sna, ktorý je dnes rovnako intenzívny ako pred 25 rokmi. Odznak však patrí odvážnym ženám, ktoré boli statočné, nezapreli sa a postavili sa, zato čomu veria.