Pár sekúnd, ktoré o nás prezradia viac, než by sme chceli

Sedím na prednáške o psychoterapii a meditácii a nedarí sa mi uvoľniť. Vnútorne som nervózna na všetkých ľudí, ktorí do sály prichádzajú po začatí. Sedím na krajnom sedadle a obtrie sa o mňa takmer každý, kto sa snaží usadiť sa. Na výzvu aby sme si zatvorili oči a nechali opadnúť celodenný pracovný stres nereagujem, na to je prílišná trma-vrma vôkol mňa.
Posuniem sa o pár centimetrov na ďalšiu voľnú stoličku, aby som sa vyhla štuchancom od oneskorencov. Sála je už plná, ale ľudia stále prichádzajú a stoja. Už pár minút zvažujem, že upozorním stojacích na blízku, že pri mne je voľná stolička, ale nespravila som to. O pár minút sa niekto opýtal a prisadol si.
Prednášajúca rozpráva zaujímavo, miestami humorne. Práve hovorí o tom, že ak máme šťastie, naše nesprávne skutky sa nám vrátia v tomto živote, ak máme smolu až v budúcom. Moja myseľ už sa upokojila a prednášku si vychutnávam. Vzápätí si uvedomujem, že moja rozladenosť ma spomalila v myslení a namiesto slušného správania a ponúknutia voľného miesta na sedenie, som ignorovala stojacich. A nejako ma moje správanie zamrzelo.

Neskôr keď som sa viezla trolejbusom domov, neďaleko mňa si sadla babička asi so štvorročným vnúčikom a s dvoma kuframi. Neskôr keď vystupovali mi napadlo, že by som mala priskočiť a pomôcť. Trolejbus bol plný, a tak namiesto toho aby som sa postavila a pomohla, som sa pozerala ako babičku takmer privreli dvere.Vnúčik sa rozplakal a babička hromžila na vodiča.

Prešlo pár sekúnd a ja som si opäť uvedomila, že som ostala pasívna vo chvíli, keď stačilo tak málo, jedna veta, jeden krok. No ja som ostala ticho, pasívne sa prizerala.

Napriek tomu, že ma neskôr moje správanie úprimne mrzelo, tá prítomná chvíľa mi unikla. Pretiekla ako voda, ktorá sa už nevráti.
Neskôr v noci som si uvedomila, že aj prednáška sa týkala o prítomnej chvíle, bola o sústredení sa na prítomnosť, na práve teraz, Mne sa včera nepodarilo zachytiť prítomnú chvíľu, niekoľkokrát mi ušla, teda aspoň, čo sa pozitívneho postoja týka.
Niekedy sa život skladá z maličkosti ako sú tieto. Tých pár sekúnd sa mení na hodiny, mesiace a roky a činia nás ľuďmi, ktorými nechceme byť. Včera som sa však naučila, akých dôležitých môže byť pár sekúnd, a ako veľmi veľa nám o nás samých prezradia.