Už pár týždňov intenzívne myslím na tragédiu jedenásteho septembra, za pár dní bude desiate výročie. Dnes, vlastne už včera tisícky a možno desať tisíce ľudí smútili za naším hokejistom. Nešťastie, tragédia a 43 vyhasnutých životov. Opustené manželky, siroty, fanúškovia ....
O teroristickom útoku na WTC sa toho napísalo veľa. Vykonštruovali sa tisícky teórii, dokonca aj také absurdné, že lietadla boli len kamufláž. To utorkové ráno vyhaslo takmer tritisíc životov. Tisíce rodín prišli o svojich milovaných a stotisíce prežili desiatok hodín trvajúcu agóniu, či ich manžel, manželka, dcéra či syn je ešte nažive.Mučivé otázky, ktoré si kládlo milióny ľudí, boli: Ktoré mesto bude ďalšie? Sme vo vojne?
Tisícky míľ od NY
Je utorok popoludnie, so šéfom a jeho manželkou sa vraciame z prednášky s autom do Bratislavy. Máme dobrú náladu, zajtra ráno očakávame 4 rečníkov konferencie z Texasu. Zvoní mobil, Ruth sa zajakáva, začína sa chvieť a rozplače sa. Zrazu je len hrobové ticho, potom snaha sa dovolať rodine. Ich dcéra je na návšteve v New Yorku, taktiež tam žije nejaká ich rodina a priatelia.
Čo sa zmenilo pre svet
11- September zmenil svet. Svet sa zmenil hlavne pre obyčajného človeka, začínajúc s američanmi,pokračujúc s Európou, či Áziou. Hovorí sa, že ak človek je blízko smrti, ten zážitok ho zmení. Strach o svoj život ten deň prežilo milióni ľudí. Pravidlo, že vo vojne a láske je všetko povolené, už neplatí. Pretože vojna je otázkou pár minút. Ráno odchádzate do kancelárie, do šedivej budovy, kde sa pri vchode modlíte nech už je večer a najlepšie piatok večer, ale večer už vás ten deň nečaká. Pretože, ste práve vkročili do vojnovej zóny. Pozostalí a zvyšok národa, ktorý prežil dni plné strachu o tom, čo bude nasledovať, sa zmenil. Zmenil sa ich prístup k prisťahovalcom, k štátnej politike k životu.
Ako sa to týka nás
Myslím, že tragédia pri ktorom zahynul náš hokejista, prebudila niečo vzácne v našich srdciach. Smútok zo straty a hlavne súcit s pozostalými. Za tri dni bude opäť desiaty september. Výročie tragédie pri ktorom zahynulo tri tisíc ľudí. Nie politikov, ale väčšinou zamestnancov, požiarnikov. Obyčajní ľudia. Neviem, či to môžem nazývať šťastím, ale na Slovensku nám nehrozia zemetrasenie, pri ktorých by zahynulo tisíce, či stotisíce ľudí. Povodeň nám ničí domy, záhrady ale nezrovnala nás so zemou tsunami, nemáme tornáda a hurikány, Spomenula som šťastie pretože ani jedna zo spomenutých vecí, teda ich absencia, nie je našim pričinením, či snahou.Ale si myslím, že tragédie, ktoré sa odohrávajú za hranicami našej rodiny, krajiny sa nás týkajú. Pretože, každý z nás môžme súcitiť s bolesťou pozostalých. Hodnota života je rovnaká bez ohľadu na občianstvo, majetok.
Jeden z dôvodov, prečo spomínam 11- September je aj ten, že na Slovensku a v iných krajinách, súcit rodinami obetí 9/11 je skôr výnimkou. Nechávame sa príliš ľahko uniesť ich zahraničnou politikou, vidíme veľmoc, ktorá si o niečo koledovala. Zabúdame však na to, že obeťami neboli vojaci, ale obyčajní administratívni zamestnanci, požiarnici, cestujúci.
Dnes plakal náš národ nad stratou svojho hokejového hrdinu. A o pár dni budú tiecť slzy iného národa pri spomienke, že ich milovaní sa ten deň už z práce nevrátili...
