Bezdomovkyňa v tieni nočného svetla

 
Mrholí a je mi zima. Vystúpim z vlaku, telom mi prebehne triaška a mysľou predstava teplej postele. Urobím pár trasúcich sa krokov a chtiac-nechtiac nazriem do jeho brlohu. Leží tam. Oči má zatvorené, možno spí.
 
 
 Pár krokov od železničnej stanice je malá betónová búda, meter krát dva metre. Každé ráno chodievam okolo nej. Niekedy je ešte tma, ale dnes ráno už bolo vidno. Ležal tam na matraci prikrytý ufúľanou perinou. Pri pohľade na neho mi bola ešte viac zima.
 
Som imúnna voči problematike bezdomovcov ako proti chrípke. Celé mesiace sa jej úspešne vyhýbam, ale raz za čas, keď sa organizmus vyčerpá, vírusy ho napadnú A podobne, niektoré dni imunizácia voči bezdomovcom je neúspešná. A ja strávim celé hodiny rozmýšľaním o nich, čo je asi (....) málo platné.
 
Bol neskorý večer pár dní dozadu. Uzimená už kráčam aulou stanice do chladného večera, za vidinou teplej periny, Na lavice pod oknom sedí staršia žena, na sebe má hrubú vetrovku s kapucňou stiahnutou k obočiu. Sedí otočená k oknu. Sklopím zrak a kráčam von do mrholenia. Stojím na MHD-zastávke pár metrov od okna stanice. A pozerám ako starenka schúlená sedí a pletie.