Mnoho náboženstiev si dáva za cieľ, ukazovať tú správnu a jedinú cestu, deklarovať čo je správne, vhodné a prijateľné. Motivační rečníci nám ponúkajú rôzne návody na úspech, vhodné takmer pre každého, kto dodrží zopár krokov. A ja si kladiem otázku, či sa dá o tejto spiritutálne-filozofickej téme písať vecne a prakticky, zlúčiteľne s bežným dňom.
V týchto dňoch si vychutnávam viac voľného času. Mám možnosť čítať literatúru a zamýšľať sa nad vlastným životom, bez časovej tiesne. Začala som si čítať Siddhartu od Hermanna Hesseho.
Prvá časť knihy popisuje cestu Siddhartu, mladého učenca, mnícha, ktorý hľadá svoju vlastnú cestu k osvieteniu, k prebudeniu. Krok za krokom zisťuje, že jeho múdri učitelia mu už to najlepšie zo seba dali. V sprievode svojho verného priateľa Govindy navštívia Gotamu, osvieteného, najmúdrejšieho a najpokojnejšieho učiteľa zo všetkých. Siddharta však sa vydá na cestu ďalej, hľadá niečo iné, jeho priateľ Govinda sa stáva učeníkom Gotamu.
Verím tomu, že mladosť je dôležité obdobie v živote, pretože človek je plný ideálov, snov a túžob. Tí, odvážnejší sa nedajú odradiť a hľadajú vlastnú cestu, seba, hľadajú niečo, čo ani presne nevedia popísať. Cestujú po rôzných svetadieloch, skúšajú a hľadajú. Väčšina zdá sa , "zmúdrie" usadí sa a je zodpovedným občanom.
Myslím si, že v každom z nás je kus Siddhárty, ktorý sa nikdy neuspokojí s cestou, ktorá už je vyšliapaná. Niektorí z nás, zahorknú a zneucťujú cestu druhých, ich náboženstvo, spôsob života pretože vedia, že to nie je ich cesta. A pritom nenávisť je zbytočná, aj tak sa hneváme sami na seba, že sme si nenašli vlastnú cestu. Čas sa však zastaviť nedá
Ubehli dni, ubehli roky. Pri pohľade späť človek zisťuje, že nezmúdrel, nepodrástol, vytúžená zmena neprišla. Plynúce dni zanechali svoje nezmazateľné stopy na tele aj na duši. Starosti sa podpísali na tvár vo forme vrások, aby nechali tušiť, že tu boli a niečo po sebe zanechali, niečo so sebou zobrali.
Starosti bežného dňa, zabehnutý spôsob života nenecháva veľa priestorov na takéto filozofické experimenty. Možno je nám v zrelom veku nepríjemné pripustiť si, že sme hľadanie vlastnej cesty zanedbali, vzdali, odložili.
Ale, keď sa stíšime, ucítime prastarú túžbu kráčať po ne vyšlapanej ceste. Nikoho nenasledovať, neimitovať, nekráčať v cudzích šlapajach. Nájsť vlastnú cestu, ktorá je širšia ako rodina, povolanie, talent a múdrosť šedín. Kráčať vlastnou cestou a nájsť svojho boha v sebe, je ľahké a ťažké zároveň, pretože nikto na svete nám nevie povedať aký bude náš ďalší krok.
A Siddhárta si uvedomil, že už nie je mladým chlapcom, že sa zmenil na muža. Uvedomil sa, že sa nemôže vrátiť do domu svojho otca, pretože už nie je učencom ani mníchom. A precítil hrôzostrašnú samotu, pretože zrazu nepatril nikomu a nikam. Bol tým naj osamelejším človekom na svete. Práve našiel vlastnú cestu, kde kráčal sám.
Možno práve preto sa uspokojujeme s cudzími cestami, aby sme sa vyhli tomuto hrôzostrašnému pocitu osamelosti. Vyšliapaná cesta vedia len k cudziemu božstvu a prebudeniu.
ďakujem Michalovi, ktorého hľadanie vlastnej cesty je pre mňa inšpiráciou a radostným pozorovaním.
A všetkým podobným odvážlivcom, želám šťastné kroky a vytrvalosť